Ráno o tretej som začínala pečením pagáčikov. Keď mi okolo ôsmej volala Zuzka, ešte nebolo rozhodnuté, či sa pôjde na hrad alebo nie. Dohodli sme sa, že pôjdeme na rázcestie pod hrad a tam sa uvidí, či sa v tom vetre ide hore, alebo nie. Ľuboš a Amália nás už čakali a vyviezli na parkovisko. Veci na občerstvenie boli uložené u Ľubky a Zdena a preto sme zamierili k nim. Každý zobral niečo v rámci svojich možností a vybrali sme sa na hrad.

Zástava bola tiež u nich ešte od minulej akcie, no pri balení sa zabudla dole. Nakoniec sme presvedčili Jakuba, aby šiel pre ňu. Najprv sme sa rozložili v delovej bašte, ale po prieskume na nádvorí sme sa premiestnili do veže. Keďže predseda nebol prítomný, ujala som sa privítania a prezenčky. Prvýkrát som vyrobila prezenčku aj pre deti, aby aj oni mali dôkaz o tom, že pomáhali.

Najväčší problém bol, kto poskytne rozhovor maďarskej televízii. Padol taký návrh, aby som to bola ja, čo som hneď odmietla. S mojou odbornou maďarčinou to nie je až také dobré a nechcela som použiť výrazy ako „prepláváltam šírkába a bazén-t …“ Dohodli sme sa, že to bude Béla, ktorý im povie niečo o nás a tiež premeria a označí s červeno-bielou páskou, kde sa až môže rúbať.

Aby som inšpirovala tých, ktorí váhajú v tom vetre vybrať sa hore na hrad, urobila som dve fotky a po pár pokusoch sa mi podarilo dať ich na FB (robila som to prvýkrát). Robi hneď reagoval, že najradšej by bol s nami. On aj Ondrej neprišli kvôli chorobe. Chýbali Martin s Katkou, ktorí boli na jarnom stretnutí Zachráňme hrady. Brigádnici postupne prichádzali a objavili sa opäť nové tváre. Prišiel Rasťo aj jeho kolega Jozef. Tiež Mišo, o ktorom som sa len dodatočne dozvedela že je náš fanúšik a len tak ráno naštartoval auto a prišiel nám pomôcť. Tina presvedčila Öcsiho aby tiež prišiel. Spolu nás bolo 22 a tri deti. Bola nám zima a väčšina sa zababušila do kapucní, šálov. Mladému Paľkovi namiesto šálu poslúžil Tinin skrútený sveter.

Chlapi sa spustili po strmine pod vežou a začalo sa s odstraňovaním krovia. Išli smerom na východ a krovie ukladali na kopy. Laco so Síriusom opäť nevedeli prísť (kvôli vozíku) a často sme ho spomínali o čo jednoduchšie by bolo ťahanie krovia za pomoci koňa.

Poobede sa presunuli na severovýchodnú stranu a tam sa tiež hodný kus vyčistil. Mali sme prvý úraz. Mišovi spadol na hlavu tenký strom, ktorý mal pichliače. Tomáš bol neďaleko neho, tak ho poprosil, že nech sa pozrie, čo má na hlave. Nakoniec mu Tomáš vytiahol asi 1-2 cm pichliač z hlavy.  Keď mi to rozprávali, až ma striaslo.

Už z domu poniektorí v termoskách doniesli čaj, kávu a prevarenú vodu. Na stôl sa doniesli fajnoty pod zub: pečené buchty, keksíky, banánky, rumové pralinky. My, organizátori, sme sa dohodli, že budeme upozorňovať ľudí, aby si každý nosil pohár; nech je čo najmenej odpadu. Na tejto brigáde sme požičiavali farebné plastové poháre s tým, aby si každý zapamätal farbu pohára, z ktorého pil. V tom vetre veľmi dobre padol teplý čaj aj káva. Zuzka s Tinou sa učili obsluhovať „liatinový tanier“ a „kliešte na slaninu“. Po niekoľkých pokusoch im to už celkom dobre išlo a vyjadrili sa, že pomenujú čistenie hradu na gastro zážitky z hradu. 

Aj keď nimi pripravené špeciality boli veľmi lákavé už na pohľad, nevedeli sme presvedčiť Dávida, aby ich ochutnal. Upozorňovali sme ho, že mu bude zle od hladu a že i keď nám pešo z Hája prišla pomôcť pri čistení aj sestrička Irenka, umelé dýchanie z úst do úst budeme musieť previesť my, lebo ona má na hrade dovolenku.  Nakoniec ho Tina presvedčila, aby si dal aspoň vajíčko. Vietor celý čas intenzívne fúkal. Z vyrezaných drúkov sme urobili stojany na fotky, ktoré nám po chvíli začal vietor roznášať po hrade (robili sme to kvôli telke, ktorá nakoniec neprišla).

Deti sa tiež nenudili. Na nádvorí sa hrali s lietajúcim tanierom, ktorý im buď unášal vietor, alebo dosť často kradla Lola. Okolo pol tretej sme sa najedli a na záver sa urobila spoločná fotka.

Samozrejme Atila by pracoval ďalej. Až tak sa rozbehol, že sme ho nevedeli zastaviť. 

Keďže každý bol poriadne premrznutý, o tretej sme sa dohodli, že sa pomaly zbalíme a pôjdeme dole. Aby sme nemuseli zase všetko vláčiť celkom dole, Zdeno a Ľubka nám umožnili nejaké veci odložiť u nich. Zdeno nám na cestu ulial kapurkovú a každý sa pobral domov. Teší ma, že pohľad na hrad zdola je opäť zaujímavejší, akoby pribudla nejaká nová časť.