Od Robiho sme sa dozvedeli, že na hrad by mala prísť telka, rádio a možno aj maďarský generálny konzul. Taktiež mali prísť medzi nás lukostrelci, ktorí nás oslovili aby sme boli spoluorganizátori pri ich súťažení od 11:00 do 13:00 na Gyűri za kostolom.

V piatok večer som pripravovala fotky z našich brigád aj akcií, aby sme mohli niečo zo svojej činnosti ukázať. Taktiež som sľúbila Amálii nejaké fotografie, ktorá v rámci svojho pôsobenia v OC galéria chcela urobiť menšiu reklamu pre naše OZ.

Tak ako minule, aj túto sobotu som sa zobudila na to, že fúka vietor. Ráno o tretej som sa rozhodovala, či mám piecť alebo nie. Zuzka mi volala o trištvrte na osem, Čo s gulášom? Dohodli sme sa, že zatiaľ nič nemeníme.

Amália sa cestou do Košíc zastavila pre fotky a sľúbila, že nám bude držať palce, aby nám počasie vyšlo. 🙂

S Katkou, Tomášom a za výdatnej pomoci Ondreja (ktorý ostal doma) sme sa zbalili. Konečne sa na hrad niesol aj nový kotol s kotlinou (dúfam, že ORANGE projekt vyjde :)) a bonusovou varechou. S autom sme sa vyviezli na rázcestie pod hradom, kde sme všetko veľké a ťažké napakovali Ákosovi do auta, aby aspoň kúsok cesty sme nemuseli vláčiť. Pri Ľubke sme sa stavili pre veci, ktoré nachystala Zuzka. Keďže Laco so Síriusom trochu meškali, zobralo sa len to najdôležitejšie: mäso, cibuľa a masť a každý, kto mohol niečo niesol. Snahou dievčat bolo urobiť výstavu z pripravených fotiek a taktiež sa snažili nafúkať oranžové balóny, ktoré v tom vetre praskali. Martin (náš predseda) riešil organizačné veci. Ja som sa tradične ujala prezenčky a poučená z minulej akcie som sa snažila trochu viac osloviť nové tváre. Došiel Ferenc z Hrhova, ktorý bol vlani na debordelizácii hradu, Feri mal vo výbave motorovú pílu a sprevádzala ho dcéra Marianna. Prišli Pišti, Anita a Márió, ktorí vydržali úplne dokonca. Pri nováčikoch sa objavila Éva aj Péter (rytier Dessewffy z vlaňajšej noci hradov). Keďže sme na 10:45 mali byť dole pri lukostrelcoch, vybrali sme sa s Katkou dole na Gyűr. Chceli sme so sebou zobrať aj malého Viktora, aby s ním Ľuboš nemal starosti, ale nakoľko už na nádvorí riešil vojakov (hračkových) odmietol s nami ísť. Cestou sme stretli nielen ďalších nových nadšencov – Evu (pre mňa ostane stále Bugárová 🙂 ), ktorá viedla so sebou svoju 7-člennú rodinu, ale aj Laco a Majka už nakladali na koníky vodu a proviant.

V Turni bolo v ten deň tiež rušno. Pred poštou boli veľkonočné trhy a napriek tomu, že poriadne fúkalo, za kostolom už boli pripravení lukostrelci. Po úvodnom slove pána Ľuboša Košického sa ujal slova generálny konzul maďarskej republiky a taktiež starosta obce Turňa nad Bodvou. Lukostrelcom obaja popriali úspešný lov a súťaž sa mohla začať. Bolo zaujímavé sledovať dianie pod turnianskym hradom. Poniektorí boli v dobových kostýmoch a bolo mi strašne ľúto, že počasie vôbec neprialo tomu, aby sa obyvatelia Turne mohli vrátiť späť o niekoľko sto rokov. Lukostrelci to mali dosť náročné. V tom vetre sa museli popasovať najprv strieľaním do slameného terča z určitej vzdialenosti . Na ďalšom stanovišti mali pripravené strieľanie z kopčeka na ležatý terč. Mohli si vyskúšať aj „postupné strieľanie“ (vzdialenosť medzi terčom a strelcom sa zväčšovala). Najzaujímavejšie bolo strieľanie do označeného štvorca. Po tejto disciplíne sa šípky hľadali všade okolo červeno – bielej pásky.

Ľutujem tri veci: Nestihla som osobne pozvať generálneho konzula, aby sa prišiel pozrieť na hrad. Zabudla som foťák na hrade a taktiež som nevyužila ponúknutú príležitosť vyskúšať si strieľanie lukom. 🙁 Možno nabudúce.

Po takomto vetre nás cesta hore na hrad zohriala. Kým sme došli, košík v ktorom boli pizzové rožky zíval prázdnotou a guláš už bol uvarený. Za výdatnej asistencie Zuzky a Laury (samozrejme aj Dávid pomáhal čistiť zemiaky) sa to podarilo Rasťovi a Paťovi. (Možno raz dostanú aj „rad zlatej varešky“). Doniesla som sľúbené šampanské (chcela som pokrstiť nový kotol, ale bez Amálie a Ondreja sa tento akt neuskutočnil) a skontrolovala som prezenčku, do ktorej sa zapísalo 31 dobrovoľníkov. Na stole boli termosky s kávou a čajom (chýbal nám sľúbený rum do čaju 🙁 ).

Prebehla som sa po nádvorí, niečo som nafotila a nakoľko čas pokročil zvolávala som ľudí na guláš. Stále mám dobrý pocit, keď medzi tými, ktorí sa rozhodli nám pomôcť sú ľudia, ktorí napriek svojmu veku a zdravotným problémom nesedia doma, ale chcú pomôcť. Aby som nezabudla na našich verných, musím spomenúť Laciho a Gustiho našich „najzrelších“ (aby sa neurazili, že patria ku najstarším 🙂 ). Funes sa strieda so synom Dávidom. Stretávam sa s ľuďmi v dedine, ktorí kritizujú, nadávajú ale sedia doma. Pristavila som sa pri Martinovi, ktorý mi v skratke povedal, čo sa dialo v ten deň, že bola telka aj rádio, že prišli policajti kvôli tomu, že pod koreňmi stromov sa našla munícia z vojny. Keďže sa zabudlo na spoločnú fotku, Béla sa ujal svojej tradičnej funkcie. Aby aj on bol na zábere poprosili sme Vlada, ktorý tiež rád fotí, aby nás odfotil.

Okolo 15:30 sa prišli pozrieť aj lukostrelci. Snažili sme sa im ukázať náš hrad a povedať niečo o jeho histórii. Snažili sme sa ich aj pohostiť. Na delovej bašte sa urobila spoločná fotka so zástavami.

Atmosféra bola príjemná a nechcelo sa nám ísť domov. Samozrejme ako stále cestou dole, Zdeno nám musel uliať kapurkovú, aby sme sa konečne vybrali domov.

Bolo to prvé podujatie po dlhom čase, kedy sa v dobových kostýmoch objavilo zopár nadšencov na turnianskom hrade.

Kategoria Správy

Podobné články: